Бесплатный фрагмент - Púpavovým deťom

Schyľovalo sa k večeru.

Horúčavu dňa nebadane vystriedal večerný chládok. Všetko živé si napokon s úľavou vydýchlo.

Rastliny a zvieratá sa poberali spať. Všadeprítomné mušky vylietali na večerné potulky.

A dedo púpava sa zatiaľ rozhodol porozprávať pred spaním s vnúčatami — púpavčatami.

«Kedysi dávno staré púpavy vraveli, že jednou z najdôležitejších životných hodnôt je právo na vlastnú voľbu a dobrý vietor do plachiet. Ja vám ale poviem, že všetko so všetkým súvisí. Najväčšou hodnotou je rodičovský lístoček, ktorý rastie vedľa vás.»

Púpavčatá pozerali začudovane jedno na druhé.

«Dedko, prečo rodičovský lístoček — a či to je nejaká hodnota?» spýtalo sa púpavča.

«Nevadí. Nastane čas, keď to pochopíte!» zašomral dedo.,Nuž áno, ešte je privčas, nedorástli,´ pomyslel si dedo púpava a nahlas povedal:

«Ľahnite si spať! Už je neskoro.»

Dedove slová vírili hlavou púpavčaťa a nijako nemohlo zaspať:

«Dedko, rozprávaj, no porozprávaj, o čom si to hovoril. Čo to všetko znamená? Veď čo ti to dá? Podeľ sa s nami o múdrosť!»

«Múdrosť… a či snáď hlúposť…» odpovedal hádankou dedo s privretými očami.

«Porozprávaš?» nevzdával sa vnúčik.

«Nuž teda počúvaj,» zívol dedo púpava a nenáhlivo sa pustil do rozprávania.

Na malebnom horskom svahu žili púpavy. Tieto dobroprajné stvorenia boli rozmaznávané čistým vzduchom a neprestajnou materinskou opaterou slnka.

Púpavčatá sa už v apríli, len čo zišiel prvý sneh, družne predrali na svetlo sveta a žili si pre vlastnú potechu. Radovali sa z nich zvieratá, vtáci a hocijaký pocestný. Rozdávali svetu žiarivé úsmevy otáčajúc svoje hlávky k slnku, a úprimne sa tešili z každého dňa.

Každé ráno s prvými lúčmi slnka sa púpavčatá v sladkom opojení jedno za druhým prebúdzali, preťahovali sa a nasadzovali si na svoje hlávky žlté čiapočky. Usínajúc na sklonku dňa priali všetkým rastúcim, plaziacim sa, skákajúcim, chodiacim a lietajúcim tvorom teplú pokojnú noc a sladké sny.

Tak plynul deň za dňom.

Po aprílovom chlade prišli májové teplá. Z púpavčat vyrástli dospelé púpavy: viedli dospelácke rozhovory, zakladali si rodiny a pomýšľali aj o deťoch. Nestihla sa ani len prihlásiť júnová horúčava, ktorá darovala púpavám potešenie z nového postavenia rodičov, a už tu bol júl a priniesol so sebou na horský svah júlové páľavy.

Slnko sa z júla obzvlášť radovalo. Teraz mohlo slobodne prejavovať svoje materinské city a bez milosti zomknúť do svojich horúcich objatí všetko živé i neživé, posielajúc zemi ako dar nekonečný prúd svojej lásky.

Púpavy nebadali zmeny prírody. Svoju pozornosť sústredili na deti. Bolo im treba porozprávať o zákonoch života na horskom svahu, o nebezpečenstvách, o úcte k susedom a naučiť ich všetko to, čo vedeli samy.

,Musíme všetko stihnúť!´ robili si starosti tatovia a mamy púpavy.